Jakub Bero: Mobil nemusíte používať. Stačí ho mať na stole.

Predstavte si žiaka na hodine. Sedí v lavici, pred sebou má zošit, pero a mobil. Mobil je vypnutý. Alebo aspoň stíšený. Žiadne správy, žiadny TikTok, žiadne „pani učiteľka, ja som si len pozeral čas“. Jednoducho tam leží.

Takže je všetko v poriadku, nie?

Možno nie.

Výskumníci Adrian Ward, Kristen Duke, Ayelet Gneezy a Maarten Bos sa rozhodli preskúmať otázku, ktorá je podľa mňa oveľa zaujímavejšia než klasické „škodia mobily deťom?“. Nepýtali sa, čo sa stane, keď človek počas práce kontroluje mobil. To už asi tušíme. Pýtali sa: Čo sa deje, keď mobil vôbec nepoužívame – ale máme ho pri sebe? 

Výsledok ich experimentov bol pomerne nepríjemný. Už samotná prítomnosť vlastného smartfónu môže znižovať množstvo kognitívnej kapacity, ktorú máme k dispozícii na premýšľanie.

Mobil, ktorý nič nerobí

Na prvý pohľad to nedáva zmysel. Ak mobil nepípa, nevibruje, nesvieti a človek sa ho ani nedotkne, ako by mu mohol prekážať?

Problém je v tom, že náš mozog nemá neobmedzené množstvo pozornosti. Keď počítame, uvažujeme, riešime problém, držíme si niekoľko informácií v hlave alebo sa snažíme pochopiť niečo nové, používame obmedzenú zásobu mentálnych zdrojov.

A vlastný mobil nie je pre mozog obyčajný predmet. Nie je to zošívačka ani fľaša vody. Je to vec, cez ktorú máme prístup k rodine, kamarátom, práci, správam, sociálnym sieťam, videám, fotografiám, informáciám a k polovici svojho života. Je pre nás dôležitý.

A preto si môže pýtať časť našej pozornosti aj vtedy, keď mu ju vedome odmietame dať. Inými slovami, mozog môže časť svojich zdrojov používať na jednoduchú úlohu: Nevšímaj si ho.

Lenže zdroje, ktoré použijeme na „nevšímaj si ho“, už nemôžeme použiť na niečo iné. Napríklad na matematiku. Autori tento jav nazvali veľmi výstižne: Brain drain – odčerpávanie kognitívnej kapacity.

Tak si to vyskúšali

V prvom experimente rozdelili vysokoškolákov náhodne do troch skupín. Jedna skupina mala svoj mobil položený na stole, druhá ho mala vo vrecku alebo v taške a tretia ho nechala v inej miestnosti. Telefóny boli stíšené a účastníci ich počas experimentu nepoužívali.

Potom riešili úlohy zamerané na pracovnú pamäť a fluidnú inteligenciu. Ak si pod tým neviete nič konkrétne predstaviť, zjednodušme si to. Pracovná pamäť je presne to, čo potrebujete, keď si musíte niečo chvíľu držať v hlave a zároveň s tým pracovať. Napríklad pri riešení zložitejšej matematickej úlohy.

Fluidná inteligencia zase súvisí so schopnosťou uvažovať a riešiť nový problém bez toho, aby ste sa mohli oprieť iba o niečo naučené naspamäť.

A výsledky? Najlepšie dopadli ľudia, ktorých mobil bol v inej miestnosti. Najhoršie tí, ktorí ho mali na stole. Ľudia s mobilom vo vrecku alebo v taške boli niekde medzi nimi. Čím bol telefón výraznejšie prítomný, tým nižšia bola dostupná kognitívna kapacita.

Takže prvé poučenie by mohlo znieť: Mobil na stole nie je úplne nečinný ani vtedy, keď je nečinný.

„Ale ja naň vôbec nemyslím“

Toto je na celej štúdii asi moja obľúbená časť. Vedci sa účastníkov opýtali, ako často počas experimentu mysleli na svoj telefón. Najčastejšia odpoveď bola: Vôbec.

Tri štvrtiny účastníkov boli zároveň presvedčené, že umiestnenie mobilu nijako neovplyvnilo ich výkon. Viac ako 85 % dokonca tvrdilo, že im telefón ani nepomohol, ani neuškodil.

Je to pekná ukážka jednej nepríjemnej vlastnosti nášho mozgu. Nie vždy veľmi dobre vie, čo všetko naň vplýva. Môžeme mať úplne úprimný pocit: „Ja sa sústredím.“ A naozaj sa sústredíme. Len nás to môže stáť o trochu viac mentálnej energie.

A práve toto je dôležité. Štúdia nehovorí, že človek s mobilom na stole automaticky začne premýšľať o Instagrame. Práve naopak. Výsledky naznačujú, že mobil môže znižovať dostupnú kognitívnu kapacitu aj vtedy, keď sa človeku podarí vedome sa naň nesústrediť.

Dobre. Tak ho vypnime

To znie ako celkom rozumné riešenie. Ak je problém v tom, že čakáme správu, notifikáciu alebo telefonát, vypnutý mobil by mal byť neškodný.

Vedci si povedali niečo podobné a urobili druhý experiment. Opäť sledovali, kde majú ľudia telefón, ale tentoraz bola časť mobilov iba stíšená a časť úplne vypnutá.

A čo sa stalo? Prakticky nič. Vypnutie telefónu problém nevyriešilo. Významné bolo najmä to, kde sa telefón nachádzal. Účastníci s mobilom v inej miestnosti opäť dosiahli v teste pracovnej pamäti lepšie výsledky ako tí, ktorí ho mali na stole. Samotné vypnutie telefónu významný efekt nemalo.

Takže: Vypnutý mobil na stole stále nie je to isté ako mobil, ktorý tam vôbec nie je.

A mimochodom, ani obľúbené „otoč si ho displejom dole“ nemusí byť veľká výhra. Autori uvádzajú, že efekt sa objavil bez ohľadu na to, či bol displej hore alebo dole a či bol telefón stíšený alebo vypnutý. Ako najjednoduchšie riešenie preto navrhujú obyčajnú fyzickú vzdialenosť. Mobil nie vedľa ruky. Mobil preč.

A teraz to začne byť ešte zaujímavejšie

Nie všetkých ovplyvnil mobil rovnako. Výskumníci zisťovali aj to, nakoľko sú ľudia na svojom smartfóne závislí v bežnom živote. Nie v zmysle psychiatrickej diagnózy. Skôr: Ako veľmi ho potrebujem? Ako ťažko by sa mi bez neho fungovalo?

Ukázalo sa, že ľudia, ktorí boli od svojho smartfónu závislejší, boli jeho prítomnosťou ovplyvnení viac. Pri ľuďoch s nízkou závislosťou sa významný efekt polohy mobilu neukázal. Pri strednej a vysokej závislosti áno.

To je celkom ironické. Čím viac nám mobil pomáha fungovať, tým viac nás môže stáť jeho prítomnosť vo chvíli, keď ho práve nepotrebujeme.

A čo teda s mobilmi v škole?

Tu by som bol veľmi opatrný. Z tejto štúdie sa dá veľmi ľahko vyrobiť titulok: VEDCI DOKÁZALI, ŽE MOBILY ZNIŽUJÚ INTELIGENCIU DETÍ!

Nedokázali. A ani nič také netvrdia.

Experimenty boli robené na vysokoškolákoch, nie na žiakoch základných škôl. V prvom experimente bola výsledná vzorka 520 používateľov smartfónov, v druhom 275. Autori dokonca sami píšu, že vplyv samotnej prítomnosti osobných technológií na deti a dospievajúcich treba ďalej skúmať.

Na základe jednej štúdie by som preto nezačal hneď organizovať celoštátny pochod proti smartfónom. Niečo si z nej však do školy vziať môžeme. Najmä jednu otázku:

Ak žiak mobil na hodine nepotrebuje, prečo ho má mať na lavici? 

Nie preto, že mobil je zlý. Nie preto, že technológie ničia ľudstvo. A už vôbec nie preto, že kedysi sme mali Nokiu 3310 a všetci sme boli géniovia. Jednoducho preto, že keď máme na výber medzi mobilom dvadsať centimetrov od ruky a mobilom niekde, kde ho mozog nemusí stále úspešne ignorovať, druhá možnosť môže byť pre učenie výhodnejšia. A prakticky nič nás nestojí.

Mobil áno. Ale keď ho potrebujeme

Smartfón je fantastický nástroj. Na škole môže byť kalkulačkou, fotoaparátom, stopkami, mapou, meracím prístrojom, slovníkom, zdrojom dát či vstupom k vzdelávacím aplikáciám. Tak ho používajme. Keď ho potrebujeme.

Len možno nemusí ležať na lavici počas celej hodiny ako malý čierny talizman, ktorého sa nikto nesmie dotknúť. Pretože problém zrejme nie je iba: „Pozerá žiak do mobilu?“ Možno sa oplatí pýtať aj: „Musí jeho mozog celý čas pracovať na tom, aby sa doň nepozeral?“

A ak odpoveď znie možno, potom je riešenie prekvapivo jednoduché. Nie zákaz technológií. Nie moralizovanie. Nie ďalšia prednáška o tom, ako sme my v detstve prežili bez internetu. Len: Keď mobil nepotrebujeme, odložme ho ďalej. Pre istotu. A tú pracovnú pamäť nechajme radšej na príklady.

Zdroj: Ward, A. F., Duke, K., Gneezy, A., & Bos, M. W. (2017). Brain Drain: The Mere Presence of One’s Own Smartphone Reduces Available Cognitive Capacity. Journal of the Association for Consumer Research. Autori v dvoch experimentoch skúmali hypotézu, že už samotná prítomnosť vlastného smartfónu môže odčerpávať časť obmedzených zdrojov pozornosti.