Ako začať školský rok a nezblázniť sa
Nové zošity, nový peračník, prezuvky, krúžky, rozvrh, EduPage, ranné vstávanie… A popri tom rodičovské predsavzatie: „Tento rok už budeme naozaj všetko v pohode stíhať.“ Nebudete :) A vlastne to vôbec nevadí. Začiatok školského roka nemusí byť dokonale zorganizovaná rodinná operácia. Oveľa dôležitejšie je, aby dieťa vstupovalo do nového školského roka s pocitom, že škola je normálna súčasť života. Nie niečo, čoho sa treba báť. A že keď sa niečo nepodarí, svet sa nezrúti. Čo teda môžeme ako rodičia urobiť, aby sme september zvládli v pohode?
Nezačínajme školu už v auguste
„Už len týždeň!“ ... „Mal by si si zopakovať násobilku.“ ... „Vieš vôbec ešte písať?“... „Užívaj si, o chvíľu sa ti to skončí!“ ... Ruku hore, kto aspoň raz vyslovil takúto alebo podobnú vetu. Samozrejme, po prázdninách je dobré postupne vrátiť deti k rozumnému času zaspávania a ranného vstávania. Ale netreba im posledné prázdninové dni meniť na prípravný školský tábor. Deti nepotrebujú dva týždne dopredu počítať príklady, aby si ich mozog spomenul, že existuje matematika. Spomenie si. Nechajme prázdniny prázdninami.
Nechystajme dieťa do školy. Nechajme ho pripraviť sa samé.
Nový školský rok je skvelou príležitosťou posunúť dieťa zase o malý krok k samostatnosti. Prvák si môže s rodičom skontrolovať peračník a rozhodnúť, kam si uloží prezuvky. Tretiak si môže večer sám pripraviť tašku. Piatak by už pokojne mohol vedieť, čo potrebuje na ďalší deň, bez toho, aby mama študovala EduPage namiesto neho. A áno, možno raz zabudne úbor. A viete čo? Prežije to. Možno práve vďaka tomu ho nabudúce nezabudne. Čím je dieťa staršie, tým menej by mal rodič robiť zaň. To neznamená, že sa o dieťa nezaujímame. Znamená to, že mu dôverujeme.
Pamätajte, že prvý týždeň nemusí byť dokonalý. Zabudnutá fľaša. Pomýlený rozvrh. Zošit, ktorý mal byť linajkový a my sme kúpili štvorčekový. Dieťa nevie, kde má čip. Rodič nevie, kde má dieťa. September prináša množstvo nových informácií a povinností. Deťom aj dospelým chvíľu trvá, kým sa v nich zorientujú. Skúsme preto z každej drobnosti nevytvárať problém. Dieťa sa totiž z našej reakcie učí veľmi dôležitú vec: Čo mám robiť, keď sa niečo nepodarí?
Spanikáriť? Hľadať vinníka? Alebo povedať: „Dobre, stalo sa. Ako to vyriešime? Čo urobíme nabudúce inak?“ Možno je práve toto jedna z najdôležitejších lekcií prvých septembrových dní.
Nepýtajme sa iba: „Čo bolo v škole?“
Pretože odpoveď už poznáme: „Nič.“ Ak chceme naozaj vedieť, ako sa dieťa v škole má, musíme sa pýtať konkrétnejšie.
„Čo ťa dnes rozosmialo?“
„S kým si bol cez prestávku?“
„Čo bolo dnes najľahšie?“
„Čomu si nerozumel?“
„Kto dnes povedal niečo zaujímavé?“
„Čo by si z dnešného dňa najradšej vynechala?“
A hlavne – nie vždy potrebujeme po odpovedi okamžite konať. Dieťa väčšinou nepotrebuje radu, telefonát učiteľke ani rodičovské vyšetrovanie. Potrebuje iba niekomu porozprávať, čo zažilo.
Nevytvárajme doma druhú školu
Na začiatku školského roka je oveľa dôležitejšie, či sa dieťa cíti v triede dobre, či rozumie tomu, čo sa od neho očakáva, či si vytvára pracovné návyky a či sa postupne učí organizovať svoje povinnosti. Jednotka je príjemná vec. Ale samostatnosť, zodpovednosť, zvedavosť, schopnosť požiadať o pomoc alebo nevzdať sa pri prvom neúspechu sa mu v živote zídu oveľa viac. Nehovoriac o tom, že nie všetky deti môžu byť zo všetkého jednotkári. A ani nemusia.
Šesť hodín v škole. Družina. Domáca úloha. Angličtina. Klavír. Futbal. Ešte trochu precvičiť vybrané slová… A kedy má to dieťa vlastne čas byť dieťaťom? Aj ničnerobenie a nuda majú v detskom živote svoje miesto. Po škole potrebuje dieťa jesť, hýbať sa, rozprávať sa, stretnúť kamarátov, hrať sa alebo chvíľu len tak ležať na posteli a pozerať do stropu. Nemusíme vyplniť každú minútu jeho dňa „zmysluplnou aktivitou“. Oddýchnuté dieťa sa učí lepšie ako vyčerpané dieťa. To isté, mimochodom, platí aj pre rodičov. :)
Pomáhajme, nezachraňujme
Toto býva ťažké. Vidíme, že dieťa niečo zabudlo. Vieme to napraviť za dve minúty. Tak prečo by sme to neurobili? Pretože potom sme sa niečo naučili my, nie dieťa. Ak zakaždým prinesieme zabudnutý zošit, zistíme zadanie úlohy, napíšeme spolužiakovej mame, čo sa má dieťa naučiť, a večer skontrolujeme, či má v taške všetko podľa rozvrhu, vychovávame veľmi dobre organizovaného rodiča. Nie samostatné dieťa. Pomoc má zmysel. Záchranná služba pri každom malom probléme nie.
Ako sa o škole doma rozprávate?
„Ja som matematiku tiež nikdy nevedela.“
„Počkaj, fyzika, to ešte len uvidíš.“
„Tá učiteľka je vraj strašne prísna.“
„Piaty ročník je hrozný.“
Jedna nevinná veta dospelého môže v detskej hlave vytvoriť očakávanie ešte skôr, ako dieťa získa vlastnú skúsenosť. Deti veľmi pozorne sledujú, aký vzťah máme ku škole, učiteľom aj vzdelávaniu. Nemusíme predstierať, že všetko v škole je úžasné. Nie je. Ale dajme dieťaťu šancu vytvoriť si vlastný názor. A keď sa niečo naozaj nedarí? Potom sa o tom rozprávajme. S dieťaťom. S učiteľom. Medzi sebou. Škola je podľa nás trojuholník:
dieťa – rodič – učiteľ.
Ak začne jedna strana bojovať proti druhej, dieťa sa veľmi ľahko ocitne uprostred. Ak máme pochybnosti, pýtajme sa. Ak niečomu nerozumieme, zisťujme. Ak máme problém, riešme ho s človekom, ktorého sa týka. Nie pred dieťaťom. Nie v rodičovskej WhatsApp skupine. Nie na sociálnych sieťach. A už vôbec nie iba na základe jednej verzie príbehu.
Doprajte septembru čas
Nový rozvrh. Iní učitelia. Nové predmety. Noví spolužiaci. Nové povinnosti. To všetko si musí sadnúť. Nemusíme po troch dňoch vedieť, či bude tento školský rok skvelý alebo katastrofálny. Nemusíme mať do druhého septembrového týždňa dokonale nastavený režim. Skúšajme. Meňme. Prispôsobujme. Veď presne to chceme naučiť aj naše deti. A keby sme mali rodičom na začiatku školského roka dať iba jednu radu? Nesnažte sa dieťaťu zabezpečiť, aby sa mu všetko podarilo. Pomôžte mu získať pocit, že aj keď sa mu niečo nepodarí, dokáže si s tým poradiť. Pretože cieľom dobrého začiatku školského roka nie je perfektný rozvrh, plný peračník ani samé jednotky. Cieľom je dieťa, ktoré si dokáže povedať: „Zvládnem to!“

